Acoustic Colours Michal Vavro & Stano Palúch G-MUSIC Keď sa človek pozrie na toto modrožlté cédečko, na prvý dojem je všetko jasné. Mená hudobníkov a niekoľkonásobných víťazov bluegrassových ankiet Michala Vavra a Stana Palúcha, ale aj ďalších, čo sa na ňom podielali (hráč na dobro Luboš Novotný, vydavateľ Jiří Plocek či hudobný režisér Sváťa Kotas) hovoria, že určite nemôže ísť o nič iné ako o ďalšiu bluegrassovú dosku. Teoretika a milovníka škatuliek síce trochu zaskočí meno Juraja Grigláka, ktorý je predsa len trochu viac známy z džezových kruhov či z vážnej hudby, ale - ako vraví slogan - "nič nie je nemožné". Akonáhle si však strieborný disk pustíme, zistíme, že všetko je trochu inak. Namiesto ortodoxne bluegrassovej muziky sa započúvame do čohosi, čo svojim tvarom i cítením pripomína skôr všeobsažnú kategóriu "nová akustická hudba" alebo (nielen) štruktúrou "téma - improvizácia - téma" možno až džez. Ale nechcem sa tu baviť o štýlových šuflíkoch, pretože v hudbe je to dosť háklivá záležitosť a mám skúsenosti, že tie najzaujímavejšie veci aj tak vznikajú tam, kde sa prekračujú hranice. A CD Acoustic Colours je naozaj výborná platňa. Autorom hudby (v tomto prípade hudobných tém) je až na jednu výnimku Michal Vavro. Hudobne a náladou sú to zväčša veľmi silné motívy, ktoré by dokázali existovať aj samy o sebe. Tu sa však stávajú odrazovým môstikom pre improvizácie, ktoré niekde viac, inde menej vychádzajú z témy alebo začínajú žiť úplne vlastným životom (Industrie, Páslo dievča pávy). Práve ľudovka Páslo dievča pávy je príkladom, ako sa sugestívna melódia mení na "džezáreň", v ktorej sa práve Griglák musí cítiť ako ryba vo vode. Ale že sa v nej nebahní len on sám, je jasné pri počúvaní celej platne. Acoustic Colours je výborný album, ktorý ocení predovšetkým ten, kto má rád akustickú hudbu, prirodzený (a dobre nahraný) zvuk drevených nástrojov, netrápi sa štýlovými priehradkami, ale dokáže sa nechať unášať výbornými muzikantskými výkonmi a nápaditou hudbou.
(Miloš Janoušek)
|
RECENZIE
Iva BittováIva Bittová j.h. Indies (Miloš Janoušek) Iva Bittová je neoddiskutovateľne jedna z najosobitejších muzikantov, akých česká scéna má a bez ohľadu na to, či jej hudbu budeme považovať za folk, vážnu hudbu, performance alebo hoci aj world music, vždy dokáže priniesť niečo nového, čím človeka prekvapí. Pri svojich projektoch sa neobmedzuje štýlom ani formou a kompilácia s veľavravným názvom Iva Bittová "ako hosť" hovorí o tom, že je načase sumarizovať nielen jej sólové projekty, ale aj ďalšie aktivity, ktorých má na svojom konte neúrekom. Takže na jednom striebornom disku sa vedľa seba ocitli folkoví Ebenovci, alternatívni Pavel Fajt a Pluto, holandskí Nederlands Blazers Ensemble, bluegrassový Luboš Novotný i popový Richard Müller. Pre toho, kto prisahá na štýlovú čistotu, to môže byť neprijateľná zmeska, pre mňa to však predstavuje neuveriteľne pestrú platňu a dôkaz schopnosti hrať s hocikým a pritom zostať stále nezameniteľným originálom. 
Robo HulejPozri sa do neba EMKA (Miloš Janoušek) Aj keď od vydania tohto CD už uplynul nejaký čas, stojí za to ho spomenúť, pretože Robo Hulej momentálne predstavuje jednu z najzaujímavejších pesničkárskych osobností slovenského folku a jeho album patrí k pozoruhodným debutom. Hovoriť o Hulejovi len ako o folkerovi by však bolo zjednodušujúce, pretože - ako je z platne zrejmé - folk predstavuje iba jeden z inšpiračných zdrojov. Svoje miesto tu má aj rock a za pozornosť stoja aj výborné (elektrické) gitarové party M. Porubského, ktoré skladbám dodávajú folkrockový švih a prieraznosť. Ani bohaté aranže, využívajúce nielen nástrojovú farebnosť, ale aj možnosti nahrávacej techniky, sa nedávajú žiadnym zväzovať štýlovým ohraničením. Na druhej strane nie sú ani samoúčelne preplácané, pretože sú podriadené účelu - kde treba, nastávajú nástrojové hody, inde si spevák úplne vystačí len s akustickou gitarou. 
GhymesHejavarász / Jastrabie čaro Pavian Records (Miloš Janoušek) Na svojom najnovšom CD asi Ghymes prekvapia nejedného svojho skalného fanúšika. Skupina, ktorá je už minimálne posledných pár rokov zapísaná ako vynikajúci predstaviteľ world music, signalizuje výrazný odklon od folklóru smerom k priamočiarejšiemu rocku. Starý Ghymes - aspoň v zmysle spomínanej world music - pripomenú nanajvýš tak tri či štyri skladby, ostatné je skôr muzika, ktorá nadväzuje viac na maďarský rock sedemedesiatych a osemdesiatych rokov. To nie je plus ani mínus, to je prosté konštatovanie. A aby to zas nebolo až tak jednoduché, ani rock v ghymesovskom podaní nie sú len pesničky, ale skôr útvary, ktoré majú svojou atmosférou - občas riadne pochmúrnou a zlovestnou - nemajú ďaleko k divadelnej či filmovej hudbe. V tejto novej podobe možno ešte viac upúta hitmejkrovský skladateľský dar Tamása a Gyulu Szarkovcov a ich schopnosť napísať chytľavý hudbný motív či nápaditý aranž. 
Bratři EbenovéJá na tom dělám Epic/Sony (Miloš Janoušek) Bratia Ebenovci nepatria k muzikantom, ktorí svojich fanúšikov rozmaznávajú nahrávkami a platňami. Veď tri vydané samostatné albumy (resp. štyri, ak do toho počítame aj Adventní písně a koledy s Martou Kubišovou) za štvrť storočie existencie je v populárnej hudbe ozaj nevídané číslo. Útechou je len to, že každé z nich sa stalo udalosťou - či už sú Malé písně do tmy, Tichá domácnost, alebo tento posledný, vydaný vlastne už posmrtne - v čase kedy skupina bratov Ebenovcov už vlastne neexistuje. Opäť v spolupráci s niektorými hosťami (už osvedčená Iva Bittová, ale aj Markov kolega Jiří Schmitzer z Ypsilonky) nahrali dosku, ašpirujúcu na titul Album roka. V porovnaní s akustickými Piesňami do tmy výrazne rockovo pritvrdili, ale znovu sa tu voľne miešajú piesne folkové s divadelnými, zväčša štýlovo nezaraditeľné, ale vždy inteligentné a nápadité. 
Mark Knopfler Ragpicker´s Dream Universal (Miloš Janoušek) Zlaté časy, kedy Dire Straits vypredávali štadióny a s každou platňou sa usádzali na špici hitparád sú už síce preč, ale život je nielen o zlých správach. Tá dobrá hovorí o tom, že šéf kapely sa konečne odrezal od dedičstva slávnej kapely, ktoré ako závažie roky vláčil za sebou, konečne prekonal tvorivú krízu a začal robiť hudbu svojho srdca a duše. Na posledných dvoch albumoch - Sailing To Philadelphia a najnovšom Ragpicker´s Dream - sa vrátil ku koreňom svojej hudby, ktorými je neoddiskutovateľne práve countryfolkové pesničkárstvo. To, čo za asistencie Jamesa Taylora a Vana Morrisona naznačil už na Philadelphii, do dokonalosti rozvinul na najnovšej platni. Prevažne pomalé a pokojné piesne s bohatým akustickým sprievodom potešia dušu každého folkového i countryového fanúšika. Ak sa občas používa termín "pohodová hudba", na posledného Knopflera to platí bezozvyšku. 
(Jakub) NohabandRyba nebo pták (nebo jiné zvíře) Indies (Miloš Janoušek) Spevák a gitarista Jakub Noha je skutočne pozoruhodná osobnosť českej folkovej, alebo skôr folkrockovej scény. Ťažko zaraditeľný solitér, uznávaný kritikmi a poslucháčmi a predsa stojaci tak trochu na okraji hlavného pesničkárskeho prúdu. Pritom fakt, že niektoré skladby prebrali aj iné osobnosti českej pesničkárskej scény (napr. Vlasta Redl) a že niektoré pesničky sa už hrávajú pri táborákoch, by dosvedčovali dostatočný hitmakerský potenciál, napriek tomu však je expresívny Nohov prejav skôr záležitosť pre fajnšmekrov než pre "kotlíkarov". Ryba nebo pták je album, ktorý Jakub Noha vydal k 10. výročiu existencie svojej skupiny a je to kombinácia živých a štúdiových nahrávok. Noha síce už roky smeruje od akustického folku k elektrifikovanému folkrocku, ale agresívne gitary a neučesaný spev poslednej platne pripomenú to, čo momentálne robí taký Neil Young. Noha asi určite nebude považovaný za krstného otca českého grunge-rocku, ale od filigránskeho folkového fingepickingu je už tiež pekne ďaleko. |